Je záujem o naozaj konkurenčné prostredie v odpadovom hospodárstve?

Je záujem o naozaj konkurenčné prostredie v odpadovom hospodárstve?

11. 3. 2015

Rozšírená zodpovednosť výrobcu bola definovaná ako stratégia na dosiahnutie menšieho negatívneho vplyvu výrobku na životné prostredie zvýšením zodpovednosti výrobcu za celý životný cyklus výrobku, najmä za spätný odber, recykláciu a konečné zhodnetenie – likvidáciu výrobku. Postupne sa stratégia EPR dostala aj do legislatívy EÚ a odtiaľ sa rozšírila do všetkých členských štátov. Dnes sa jedná o jeden z hlavných pilierov odpadového hospodárstva EÚ. Rozšírená zodpovednosť výrobcu bola prelomovou stratégiou v oblasti odpadového hospodárstva a úplne zmenila pomery v tomto odbore. Do doby jej zavedenia bol platiteľom za „komunálny“ odpad len občan alebo obec, pričom ich zodpovednosťou bolo sa o odpady  zároveň postarať. EPR však pridala ďalšieho hráča, ktorým sú výrobcovia. EPR bola zavedená z troch hlavných dôvodov:

• získať od relatívne bohatých výrobcov ďalšie finančné zdroje pre financovanie odpadového hospodárstva a uľaviť tak najmä obciam, • presunúť zodpovednosť za zber a recykláciu výrobkov zo spotrebiteľov a obcí na výrobcu, • donútiť výrobcu navrhovať výrobky tak, aby sa ľahšie recyklovali.

Je úplne jasné, že celá stratégia EPR je rýdzo netrhový mechanizmus. Výrobcovia by bez legislatívnej povinnosti rozšírenú zodpovednosť výrobcu neimplementovali, pretože im prináša len zvýšenie nákladov. Z ekonomického hľadiska sa jedná o financovanie tzv. externality, čomu sa väčšina ekonomických subjektov podľa teórie makroekonomiky snaží vyhnúť. Výrobcovia teda rozhodne neboli tými, ktorí by chceli zodpovednosť za výrobky v celom ich životnom cykle dobrovoľne prevziať. Výrobcovia tak vstúpili úplne nechtiac do oblasti odpadového hospodárstva. Do oblasti, ktorá v tej dobe bola značne zatuchnutá a v ktorej dobre nefungovali trhové mechanizmy. Na trhu odpadového hospodárstva pôsobili mestské alebo iné komunálne podniky, ktorých zriaďovateľom bola obec či mesto a ktorých cieľom bolo nemať problémy s odpadmi, nie však ich ekonomická efektivita. Druhým variantom boli súkromné ​​nadnárodné zvozové spoločnosti, ktoré sa často snažili rôznymi nepriehľadnými a netrhovými metódami (politický lobbying, kartel) získať zákazky od komunálnej sféry, pričom hlavnou prioritou rozhodne nebola nízka cena. Zrazu sa v odpadovom rybníku objavil nový subjekt, teda výrobca, ktorý bol vo svojej podnikateľskej činnosti zvyknutý sa rozhodovať úplne pragmaticky, na základe efektivity a najlepšej ceny. A tu narazila kosa na kameň. Výrobca má celkom logicky záujem zabezpečiť povinnosť spätného odberu čo najlacnejšie (pretože ušetrí), naopak odpadárska firma má záujem túto povinnosť pre výrobcu zabezpečiť čo najdrahšie (pretože viac zarobí). Výrobcovia čoskoro zistili, že odpadové hospodárstvo príliš trhovým nie, a preto hľadali iné riešenia. Začali sa obracať na svojich dodávateľa z iných odborov, aby im pomohli s odpadmi, pretože to vychádzalo podstatne lacnejšie, niektoré činnosti si začali zabezpečovať sami, úplne vo svojej vlastnej réžii, pretože aj to bolo mnohokrát lacnejšie. Dostávali sa tak čoraz častejšie do konfliktu s tradičnými odpadárskymi firmami, ktoré ťažko niesli, že im na trh začínajú vstupovať nové subjekty a cena za ich služby sa začína znižovať a dokonca o niektoré zákazky úplne prichádzajú, pretože nie sú schopní alebo nechcú cenovo konkurovať lacnejším riešeniam. Vyššie popísaná situácia je hlavným dôvodom dnešných sporov medzi výrobcami (a nimi vlastnenými kolektívnymi organizáciami) a nadnárodnými odpadárskymi firmami zastúpenými ČAOH, o smerovaní legislatívy a o to akým spôsobom bude do budúcna spätný odber zaisťovaný. Snahou odpadárskych firiem je čo najviac obmedziť výrobcu v oblasti vlastného nakladania s odpadmi. V podstate chcú, aby bol výrobca len somárik, ktorý sa otrasie a nasype do odpadového hospodárstva veľa peňazí. Rozhodne však nechcú, aby sa výrobca sám mohol rozhodovať o najefektívnejších a najlacnejších riešeniach. Z tohto dôvodu presadzujú odpadárske firmy do novej českej legislatívy:

• režim odpadov aj pre spätne odobraté výrobky (tak aby sa nakladania s nimi nemohol zúčastniť niekto, kto je síce podstatne lacnejší, ale nemá povolenie na nakladanie s odpadmi, čím sa zásadne obmedzí konkurencia na trhu), • povinné zadávanie všetkých činností v rámci spätného odberu len ako externú činnosť, tj. výrobca si ju nemôže vykonať sám (tak aby mali trvale zaistený prísun zákaziek), • zákaz vstupu výrobcov a kolektívnych systémov na trh odpadov (tak aby si odpadárske firmy aj naďalej zachovali svoje výsadné postavenie na trhu a neohrozovala ich prítomnosť subjektov, ktoré majú snahu správať sa efektívne as dôrazom na čo najnižšiu cenu).

Výrobcovia dostali zákonnú povinnosť zabezpečiť a financovať spätný odber výrobkov a ich recykláciu. Je legitímnou snahou výrobcov spravovať si  finančné prostriedky samostatne a rozhodovať sa slobodne, akým spôsobom sa tieto prostriedky budú vynakladať. Výrobcovia majú záujem presadzovať v odpadovom hospodárstve trhové podmienky, čo však naráža na snahu odpadárskych firiem zachovať status quo a udržať si svoje roky budované postavenie. Uvidíme, či Ministerstvo životného prostredia ČR dokáže podporiť výrobcov v ich snahe o zabezpečenie efektívneho plnenia si povinností, alebo podľahne tlaku odpadárského lobby a zakonzervuje nezdravé pomery v odpadovom hospodárstve aj na ďalšie obdobie. Mgr. Jan Vrba Predseda predstavenstva ASEKOL a.s.